Sedím tu a predo mnou na vankúši leží zošit. Je otvorený. Stránky sú nepopísané. Čaká, čo doň napíšem. Ja sedím tu na našom gauči, ktorý je už ošúchaný a fľakatý od dennodenného odolávania útokom mojich detí. Áno, sedím na gauči a rozmýšľam, ako mám začať písať. Bolí ma hlava. Ide mi prasknúť od množstva myšlienok, ktoré ma zamestnávajú od včerajšieho večera, keď som zatúžila pustiť si žilou a uvoľniť všetky pocity a myšlienky (obrazne samozrejme). Nechať ich odplynúť tak ako prišli ku mne. Ako vlny na mori.
Sedím na gauči, na prekrížených nohách položený vankúš mi slúži ako stolík. Píšem. Som matka. Matka dvoch dievčat. Žijem v cudzom meste v pre mňa novej roli – roli matky a manželky. Všetko, čo som zažila, kým som sa presťahovala do tohto mesta ostalo v mojom rodisku. Moja minulosť, moje štúdium, moje prvé lásky, moje detstvo. Akoby som nechala kus zo seba za bránami mesta. Nikto ma v tomto meste nepozná. Som len svoja. Som agent bez minulosti v plnom nasadení 24 hodín denne, 7 dní v týždni, 52 týždňov v roku. Celý rok non-stop. Nemám ani čas zrovnať si myšlienky, ktoré sa vynárajú a už musím riešiť nové problémy a nové myšlienky. Tak aspoň teraz mám očistu.
Písanie je pre mňa ako očista.Túžim písať. Od malička som vraj chcela písať a kresliť. Moja predstava o budúcnosti bola, že budem mať dom, budem spisovateľkou a moja mama sa bude starať o moje deti, pričom bude bývať v pivnici nášho domu. No, ak si predstavíte pod pojmom pivnica malú tmavú miestnosť bez okien, kde je špina a vlhko, tak to nie je bohvieaká budúcnosť. No taká „pivnica“ môže byť aj útulne upravený, svetlý bytík v suteréne. A to už neznie tak zle. No, a deti vraj vždy vedia, čo by mali v dospelosti robiť, ale kým sa stanú dospelými na to zabudnú. (Preto by sme im mali naslúchať, keď nám hovoria, čo chcú robiť. Vedia, v čom sú dobré.)
Túžim písať, no neviem, ako začať. Neviem, čím sa budem živiť. Túžim písať, no nie som si istá, či mám o čom. Túžim písať, ale už vôbec netuším, či chcem, aby si niekto prečítal moje slová. Moje slová sú moje slová a v mojom usporiadaní nemusia byť pochopiteľné pre iných. A druhým môžu prísť smiešne. Netúžim po uznaní. Ale ako povedal p. Matkin vo svojej knihe – píš, alebo nepíš, no potom sa nesťažuj na svet okolo seba.
Veľa čítam a teraz túžim aj dostať niečo zo seba – tvoriť. Možno niečo, čím zlepším svet alebo zanechám odkaz. Aké márnivé. Chcem tvoriť a pritom sa mi zatvárajú oči. V dreze ma čakajú neumyté riady.
Vždy som bola lepšia v písomnom prejave. Keď som nevedela niečo povedať, dala som to na papier. Takže všetky moje lásky, všetci moji kamaráti a kamarátky dostali odo mňa nejaký list. K tomu vlastnoručne vyrobenú pohľadnicu. Myšlienky sa vynárajú tak rýchle… Preskakujú jedna druhú. Niekedy moje prejavy pôsobia ako prejavy schizofrenika.
Deň sa končí. Idem umyť riady, vyvenčím psa a pôjdem spať. Moje malé poklady sú už pekne uložené v posteli. Pôjdem a pridám sa k nim. Možno sa mi prisnije niečo, o čom napíšem nabudúce. Pekný deň máme za sebou.
Dobrú noc a dovidenia.