Sedím na balkóne, počúvam bambusovú zvonkohru, ako sa hrá s vetrom. Opodiaľ šumia listy stromov a ku mne sa skláňa otvárajúci sa červený puk čínskej ruže. Von je už týždeň 30 stupňov. Vôbec nepršalo a zem je suchá. Každému priemernému človeku, či je to muž, žena alebo dieťa, sa chce spať. Aj mne sa zatvárajú oči. Počúvam túto pomalú uspávajúcu melódiu Zeme a som. Nič nerobím, nič neriešim – len som. A v takých chvíľach, keď akoby všetko zmizlo a stíchlo, cítim, že si so mnou. Ja som. Ty si. A sme spolu prepojení. Akoby naše duše boli vedľa seba. Nemôžeme byť spolu, pretože každý z nás je v inom svete, na inom mieste ale naše duše sú prepojené. Si tu so mnou a ja viem, že tiež myslíš na mňa. Nikdy, možno nikdy, si to nepovieme, ale Ty ľúbiš mňa a ja ľúbim Teba. Si môj miláčik. Vo chvíľach, keď len som, som s Tebou. Nepoznám Ťa, neviem, ako vyzerá Tvoja tvár, no patríme k sebe a to niečo nevysvetliteľné a nehmatateľné je nepolapiteľne s nami. Preto keď Ťa stretnem, môžem sa hlavou oprieť o Tvoje rameno. Len tak. Môžem vedľa Teba sedieť alebo ležať a bez slova len byť. Len tak. Vedľa Teba nič nemusím. Stačí len byť – len tak. Chytíš ma za ruku a vieš, že k sebe patríme. Naše srdcia bijú rovnako. Vtedy neexistuje nič, len nadčasovosť, medzipriestor a večnosť. Si len ilúzia. Si len spomienka ale si. A si tu so mnou, keď ja som. A keď Ťa stretnem, nemusíme si nič povedať. Stačí si vymeniť ten hrejivý vnútorný úsmev a ja viem, že ma vždy a všade rozpoznáš. Pre dobro a svetlo, ktoré v Tebe vidím. Ponorím sa do seba. Do svojho najvnútornejšieho vnútra – a som. A som s Tebou, anjel môj. S láskou a svetlom. Tvoje svetlo.Som.