Krehké sny

Je nedeľné dopoludnie. Ešte nevarím obed. Ešte nie. Uvarila som si kávu a sedím na gauči. Počúvam svoju obľúbenú hudbu. Izbu napĺňajú jemné melancholické melódie klavíra. Raz sú silnejšie, a potom jemnejšie. A znovu silnejú ako ľudské city. Sú ako vlny. Vlny, ktoré unášajú moju myseľ za Tebou. Sú ako milovanie.

Na stole mám čerstvo uvarenú kávu a čerstvý brownies, ktorý som upiekla mysliac na Teba. Snáď preto sa tak vydaril. Je pevný no zároveň jemný a chrumkavý. Rozplýva sa sladučko na jazyku ako Tvoje bozky. Milujem horkú čokoládu… Milujem Tvoje bozky. Privriem oči a som pri Tebe. Jemná biela šľahačka skvele dopĺňa jeho sladko-horkú chuť. Brownies so šľahačkou. Je ako Ty a ja. Je ako noc a deň. Jeden dopĺňa druhého, brúsi jeho hrany, zjemňuje jeho nedokonalosť. Len spolu sú dokonalí. Dám si ďalšie sústo… čokoláda ma zohrieva ako Tvoje telo včera. Všetko ma unáša za Tebou. Pripomína mi náš spoločný večer.

Hľadím do Tvojich očí a cítim, že som v bezpečí. Nebojím sa, pretože Tvoj pohľad nie je divoký ako kedysi. Tvoje oči ma hladia a cítim, že všetko bude v poriadku. Držíme sa za ruky. Ten jemný stisk a vzájomné hladenie je intenzívne ako nikdy predtým. Kráčame tmavou ulicou, ktorej ticho rušia len naše kroky a sem-tam štekot psov, ktoré strážia svoj domov.

Okolo už je sneh. Sneh biely ako šľahačka. Tiež sa topí. O pár dní tu už možno nebude. Roztopí sa ako šľahačka na tanieri, keď ju nezješ. Z kopca, po ktorom kráčame smerom hore,  vidno celé mesto. Je nádherne rozsvietené a chránia ho majestátne kopce. Je akoby schované pred celým svetom, a predsa je také známe. Nad horami visia ťažké oblaky, ktoré sú v tme len načrtnuté. Príroda je tu nádherná, no schovaná v tme. Veľa z nej nevidím, len cítim, že sa mi tu páči.

Keď konečne vojdeme dnu, do malinkého domčeka, dáš zovrieť vodu na kávu, ktorú (hoci to ešte netušíme) nevypijeme. V každom okamihu si vychutnávam Tvoju prítomnosť. Teplo Tvojho tela zahrieva viac ako káva, z ktorej stúpa para. Tvoje bozky sú sladšie než chuť koláča, ktorá sa mi dnes ráno rozplýva na jazyku. Tvoje nežné dlane ma hladia. Tvoje telo sa dvíha a vracia naspäť v jemných vlnách ako melódia klavíra, ktorú počúvam. Vzďaľujem sa od prítomnosti, vzďaľujem sa od svojho fyzického tela – a som v nebi. V siedmom nebi.

Nevidím Tvoju tvár. Je tu dokonalá tma. Čiernočierna tma nás pohltila ako čierna káva k brownies so šľahačkou. Tma nemá tisíc odtieňov (ani päťdesiat). Nič v nej nevidím ale cítim všetko. Cítim Tvoj teplý dych, cítim Tvoje bozky, cítim Tvoje dotyky. Cítim Tvoju vášeň a záujem. Cítim Tvoju starostlivosť, ktorú mi odovzdávaš. A keď je potom tak sa uložím na Tvojej hrudi ako biela šľahačka na kocke sladko-horkého čokoládového brownies. Pomaly sa rozplyniem a preniknem až k Tvojmu srdcu – a navždy v ňom ostanem. Pretože brownies chutia najlepšie so smotanovou šľahačkou a čiernou kávou. Ty si ten brownies a ja Tvoja šľahačka. Ti si melancholická noc a ja Tvoje denné svetlo. Spolu sme dokonalí. Spolu je nám dokonale.