Ležíme vedľa seba v posteli. Pomaly svitá. Žalúzie sú napoly spustené dolu, napoly vytiahnuté. Na okne sa chystajú pučať orchideje. Cez ich tiene vidím blankytnú oblohu, ktorá sa sfarbila do oranžovo-žlta od vychádzajúceho slnka. Nesmelé lúče zaklopali na okno, pýtajú sa, či môžu vojsť do nášho intímna.
Ležíme len tak v posteli. Privieram oči. Nie, ešte nevstanem. Priviniem sa k Tvojmu teplému telu. Hlavu si uložím na Tvoju hruď, ktorá sa v pravidelných intervaloch dvíha a klesá. Pohladíš ma po vlasoch. Nie ešte nevstávame. Je málo takých krásnych chvíľ, keď sme sami.
Ležíme v posteli. Ležíme na bielej plachte, v bielych perinách, prepletení. Hladíš ma s láskou po krku a chrbte. Jemne mi po nich prechádzaš prstami. Na chvíľu dvihnem hlavu a na pery Ti vtisnem bozk ľahký ako pierko, nežný ako motýlie krídla, hrejivý ako slnečné svetlo. Ležíme len tak prepletení. V rádiu potichu hrá „naša“ pesnička: Keď sme sami (Ty vieš, čo pre mňa znamená a ja viem, čím je pre Teba.)
Atmosféra v izbe je presne ako jej slová. Hrejivá, pokojne plynúca a nevtieravá. Rytmická ako náš dych. Keď sme sami, slnko pomaly vchádza do izby, hladí naše tváre, priviera oči a šepká: ešte nemusíš vstávať, ešte lež. Tíško ostaň v bielych perinách ako ja v bielych oblakoch. Ostaň, nie je kam sa ponáhľať.
Keď sme sami, vychutnávame si pomalé chvíle. Niet sa kam ponáhľať, nič nemusíme robiť. Môžeme len tak leňošiť. Nosom pomaly vdychujem Tvoju vôňu. Naše duše sú prepletené, šepkajú si, ako sú rady, že sa stretli. Čas plynie pokojne. Len tak sa nechávam unášať na jeho pokojných vlnách. Plyniem s prúdom a len som. Moje srdce sa napĺňa svetlom, teplom a láskou. Som v bezpečí. Som v Tvojom objatí. Keď sme len Ta a ja.