Každý z nás začal svoju púť tým, že sa narodil do svojej rodiny. A potom sa začal učiť mnoho vecí. No hlavne, by sa mal naučiť rozlišovať podstatné od nepodstatného, dôležité od nedôležitého, dobré od zlého.
A dôležitá je rodina. Nie práca. Podstatná je rodina. Práca sa o nás nepostará, keď ochorieme alebo zostárneme. Práca si nezapamätá, akí sme boli. Keď skončíme svoju púť, rodina a naše deti, deti našich detí, deti detí naších detí… budú to jediné, čo tu po nás ostane. V nich naše videnie sveta, úsilie a všetko, čo sme sa naučili.
Rodina nám dáva pocit istoty a bezpečia. Je naším útočiskom a zázemím. A čo dnes rodina je?
Nepamätám si presnú definíciu rodiny z hodiny pedagogiky… Ale pamätám si podstatné znaky – rodina je uzavreté spoločensto ľudí, ktorí sú prepojení ekonomicky, právne a spoločensky a ktorého cieľom je výchova detí. Podľa tejto definíce sa manželstvo bez detí nepovažuje za rodinu.
Ak hlavnou úlohou rodiny je starostlivosť o deti a ich výchova, možno by sme mali definovať rodinu podľa nich. Podľa mojich detí je rodina mama, tato a ony – deti. Neriešia, ako sme prepojení. Pre ne budeme navždy rodina. Nepotrebujú vedieť, že oni a ich výchova sú hlavným cieľom a naplnením. Im stačí, že úlohy jednotlivých členov sú jasné. Ich tato s mamou sa pohádali a nežijú spolu. No hovorím im, že ich nikdy neprestaneme ľúbiť a nikdy ich neopustíme.
Som rozvedená asi 2 mesiace. Pre mňa je moja rodina – ja a moje deti. Sme tím. Nikdy ich neprestanem milovať. Nikdy ich neopustím. Vždy sa budú môcť na mňa spoľahnúť a budú vedieť, že „mama je tu“. Tam, kde sú moje deti, je môj domov. Tam, kde som ja, bude vždy ich domov.
Prečo o tom píšem? Pretože všade sa píše a hovorí o rozpade rodiny. Jedným z hlavných znakov je aj stúpajúca rozvodovosť. Ja si však myslím, že nie je na mieste hovoriť o úpadku rodiny kvôli rozvodom, pretože rodina môže mať veľa rôznych podôb. Každá rodina prechádza rôznymi vývojovými štádiami. A mení sa. Do rodiny pribúdajú noví členovia, a niektorí členovia odchádzajú. Rodina môže mať veľa podôb. Nejde o to, ako vyzerá z vonku a koľkých členov má. Ide skôr o to, aké interakcie sú medzi nimi. Deti milujú všetkých členov svojej rodiny a všetkých „svojich dospelákov“, ktorí sú okolo nich a starajú sa o ne.
Rodina to sú ľudia, ktorí sú síce spojení pokrvnými, právnickým a ekonomickými putami. Ale aj emocionálnymi vzťahmi. Rodina môže mať jedného rodiča, dvoch rodičov, troch rodičov… Môžno vznikla uzavretím druhého a ďalšieho manželstva. To, že nie je klasická, nezmenšuje jej význam pre jej členov. Môže mať dvoch členov (rodič a dieťa) ale môže mať členov desiatich.
V rodine začíname svoju púť. Keď dospejeme, opúšťame svoju „základnú“ rodinu, by sme si založili „vlastnú“ rodinu, a pritom neprestaneme byť spojení s našou prvou rodinou, z ktorej sme vzišli. Vždy sme členmi nejakej rodiny. Rodina sa nerozpadla. Nemôžeme hovoriť o rozpade rodiny. Rodina len mení svoju formu, svoju podobu. Bude tu stále.
A preto, ak hovoríme o úpadku, tak by sme mali hovoriť o rozpade morálky spoločnosti a nie o rozpade rodiny. Ak zmyslom rodiny je priviesť na svet deti a pripraviť ich na život, tak prioritou spoločnosti by mala byť výchova detí a nie honba za peniazmi či kariérou. Mali by sme myslieť na to, čo chceme naše deti naučiť, aký svet im chcem ukázať, aké hodnoty im chceme odovzdať. Mali by sme sa zaujímať o to, akým vývinom prechádzajú tieto malé stvorenia, ako sa od nás učia a ako vnímajú svet svojimi očami. Mali by sme sa rozhodnúť, čo im chceme ukázať a ako chceme, aby žili. Ukážeme im lož a pretvárku? Alebo chceme aby žili v prítomnosti, láske a pravde bez strachu?
Neučme naše deti skostnateným názorom. Nechcime, by ostávali v nezdravých vzťahoch. Nepožadujme od nich, aby ostávali v nefunkčnej inštitúcii, pokiaľ v nej dospelí zlyhali ako partneri. Ako rodičia nemusia zlyhať.
V živote sa nám stávajú rôzne veci, ktoré menia naše názory, vzťahy a niekedy smerujú k zmene podoby rodiny. Ale bez ohľadu na podobu rodiny, každá rodina má rovnakú hodnotu. Je jedno, koľkých členov má a koľo peňazí vlastní.
Rozvod nie je znakom úpadku. Úpadkom je, ak členovia rodiny netrávia spolu čas. Neviedia spolu komunikovať. Úpadkom je ak je v rodine dôležitejšie deťom všetko kúpiť a nie deťom všetko ukázať a naučiť ich všetko. Úpadkom je, ak rodina nevedie svoje deti k tomu, aby rešpektovali ostatné rodiny. Úpadkom je, ak spoločnosť nepodporí rodiny. A matky, aby získali alebo si udržali prácu, zatajujú svoje deti. Úpadkom je, že priemerný človek si nemôže „dovoliť“ mať a vychovávať deti. Pretože sa bojí, či bude mať o mesiac čím zaplatiť bývanie, za čo kúpiť stravu… Úpadkom je, že pre spoločnosť je prioritou blaho jednotlivca v danom momente, než to, čo tu po tom jednotlivcovi ostane.
Rodina nie je v úpadku, ale jednotlivci, ktorí zabudli na význam rodiny!
Vysoká rozvodovosť nie je krízou ...
Ďakujem za pripomienku. No nedá mi ...
Nemyslím si, že chápeš moje rozpoloženie.... ...
Hej, ale napísala to blbo,viď moje ...
Prvá veta z jej članku je nepravdiva, ...
Celá debata | RSS tejto debaty