Krehké sny

Tak som sa vychystala. Obliekla som si svoje čierne bežecké legíny, termotielko a bundu. Na hlavu som si dala šiltovku. Zamkla som byt a kľúče schovala do malého vrecka so zipsom.  Dúfajúc, že sa znovu nerozprší som zbehla dolu schodmi, a potom von z vchodu. Kroky pravidelne dopadali na chodník, nohy sa pravidelne striedali. Nádych – výdych, nádych – výdych, nádych – výdych…

Rada behávam, keď je jeseň. Von nie je ani príliš teplo ani veľmi chladno. Telo sa pri pravidelnom pohybe zahreje a je mi tak akurát. Už som sa stratila za rohom. Teraz bežím hore kopcom, smerom na môj kopec. Nie je veľký, je len taký malý – akurát presne na príjemné zahriatie. Pretože keď sa dostanem na kopec, môj beh len začína. Teším sa na výhľad, ktorý sa mi naskytne, keď naň vyjdem. Jedno či behom alebo chôdzou. Otvorí sa mi nový svet. Rozľahlé polia pri nohách a kopce v diaľavách.  Milujem túto prírodu, ktorá ma vždy niečím milo prekvapí. Čo to bude dnes?

Vybehla som na kopec, stromy okolo chodníka sa už pomaly rozostúpili a ja som mohla hľadieť na modrú oblohu, ktorá ešte pred chvíľou bola sivá. Popadané lístie mi zašušťalo pod nohami naposledy a vyšla som na otvorené pole, nad ktorým na zafírovo modrej oblohe žiarila dúha. Bola farebná, spletená z tónov červenej, žltej a modrej a ich prechodmi. Vždy ma fascinuje.  Vyzerala ako nádherný most medzi Tvojim a mojim svetom. Sľúbila mi, že po nej môžem prejsť do Tvojho sveta, aby som Ťa pochopila, aby som Ti bola bližšie, aby…

Vznikla z nás dvoch, z našej lásky, z našej spoločnej záľuby. Ako jin a jang, ktoré majú v sebe zárodok toho druhého.  Stvorili ju dážď a svetlo. Ty si nežný životprebúdzajúci dážď a ja som hrejivé životprebúdzajúce svetlo. Našim spojením vzniklo niečo krásne, jedinečné a neopakovateľné. Dúha. Vytvorila spojenie medzi našimi svetmi, cez ktoré sa môžeme navzájom navštíviť.

Spomenula som si na detskú otázku: „Mami, prečo má dúha všetky farby?“ (Čo by ste odpovedali Vy?) – „Nevedela sa rozhodnúť, ktorá je jej najobľúbenejšia…“ A ktovie, prečo deti, keď sú malé, rady kreslia dúhu. Možno sa tiež nevedia rozhodnúť, čo nakresliť a akú farbu si vybrať J…

Bežím ďalej a ešte stále myslím na dúhu. Myslím na to, kde asi začína a kde končí. Je skutočne na jej konci v Zemi zlatý poklad? Myslím aj na to, ako mi vždy zohreje srdce a zlepší náladu. Vždy si spomeniem na svojich blízkych a rozmýšľam, či ju vidia aj oni. Snažím sa uložiť ju do pamäte a hľadím na ňu, kým nezmizne z oblohy.

Teraz popod jej nádherný oblúk letia tri havrany. Ktovie či ju tiež vidia alebo cítia. Nádherná dúha prežiarila svojimi farbami moje srdce. Bežím s ľahkosťou a pokojom na duši. Myšlienky na hmotný svet vymizli. Ostali len úvahy o dúhe.

Pod nohami  mi opäť zašušťalo suché lístie. Tiež je farebné – zelené, žlté, oranžové, červené, hnedé… To ktoré je ešte na stromoch prirodzene kontrastuje s modrou oblohou. Najväčší umelec je príroda. Pohľad mi padne na kopce sfarbené jesennými farbami – zelená, žltá a oranžová. Keď máte zlý deň,  stačí vyjsť do prírody. Nemusíte ísť behať ako ja teraz. Môžete sa prejsť, vziať deti k vode nakŕmiť kačky… Možno uvidíte jesennú dúhu na konci babieho leta, ktorá zahreje vaše srdcia pred zimou a ostane vo vás kúsok tepla. Žuch-žuch, šuští lístie na chodníku pod vašimi nohami…