Krehké sny

Mesto, deň, rok 2011

Pred pár dňami som si zrušila účet na Facebooku, keď som si uvedomila, že na svoju nástenku nemôžem dať úplne všetko. Nemôžem na ňu dať svoje srdce. Nemôžem na ňu prišpendlíkovať svoju dušu ako motýľa. Pretože to „vidia“ všetci. A pre niektorých to je smiešne. Ja som síce vyjadrila len svoje pocity, o ktoré som sa chcela podeliť. Ale vedomie, že každý vníma „povedané“ po svojom ma vrátilo späť na zem, do reality. (Aké smiešne, veď takto je to v bežnom živote vždy. Jednoducho narazíme so svojimi snami a predstavami, pretože každý ich má iné a nechápeme sa navzájom.) Cítila som sa ako malé dievčatko na javisku pred plnou sálou, keď ho tréma premôže tak, že zo seba nevidá ani hlások. Chce utiecť, no nohy sa ani nepohnú. Stála som tam poeticky nahá – a nepochopená. A tak som si povedala, že keď chcem písať, potrebujem Teba, môj denníček.

Facebook mi bude chýbať, pretože vďaka nemu som bola v spojení s mnohými ľuďmi. S ľuďmi, ktorí sú rozcestovaní po celom svete a spája nás jedno spoločné miesto – Facebook.

No na druhej strane už ma „neuvidia“ pseudopriatelia, ktorí mi poslali žiadosť o priateľstvo alebo ja im, no nespája nás veľa spoločného. Len sa mať navzájom na Facebooku, lebo sme sa predsa aspoň raz v živote stretli ale nekomunikujeme spolu.

Facebook mi dal odvahu vyjadriť sa. Bola som tam sama, a predsa som nebola sama. Všetci priatelia aj ostatní „na dosah“. A keď niečo poviete, je vás počuť. No, a niektorí ma prostredníctvom Facebooku zranili, lebo som sa nechala.

Cez Facebook som bližšie k ľudom, a predsa viac vzdialená realite. Cez Facebook vieme o sebe navzájom skoro všetko, a predsa keď sa stretneme vo fyzickom svete, tak sa na to neopýtame. Nič si nepovieme z očí do očí. Vtedy to prestane existovať. Pretože to predsa bolo na Facebooku, a nevieme, či o tom môžeme hovoriť aj v reálnom živote. A skôr ako sa rozhodneme zavolať kamarátke, aby sme sa jej opýtali, ako sa má, tak sa prihlásime na Facebook a čekneme, že ako ide život, aké fotky pridala, kde bola na dovolenke… Prestávame sa rozprávať.

A keď som chodila na Facebook už 3-krát denne počas pracovnej doby, povedala som si – DOSŤ! Naučím sa vyjadrovať svoje pocity papieru. Tak tu teraz sedím a píšem…