Krehké sny

Vonku je bielo. Nie je to kalamita. Všade je sneh. Sneh je na chodníkoch, sneh je na cestách, sneh je na autách, na strechách, na stromoch. Sneh je všade, kam sa pozrieš. Ale nie, nie je to kalamita. Pripúšťam, že pre niektorých áno ale pre nás dvoch nie. Sneh nie je kalamita. To nám len príroda našepkáva: „Spomaľ. Oddýchni si. Je tu čas, keď treba načerpať sily pred novým začiatkom…“

Von je bielo. Všade je sneh a ticho. Nádherné biele ticho. Z neba padajú snehové vločky. Každá z nich je jedinečná. Jedinečná a výnimočná mandala. Tisíce, stotisíce, milióny snehových mandál pokrývajú náš svet ako perina. Všetko sa pod nimi schovalo a vládne mier. Nič iné Ti tak nenaznačí, aby si spomalil ako tento padajúci sneh. Vločky padajú jedna za druhou. Pokryli chodník, pokryli ulicu, schovali mesto, schovali polia i lúky. Tancujú si veselo nad Zemou. Zdá sa Ti, že tancujú valčík. Chvíľu padajú, a potom akoby sa chceli vrátiť naspäť do neba. Je to nádherná biela atmosféra.

Vonku je bielo. Biela je posteľ a aj obliečky. Biela je záclona, cez ktorú hľadíš na biely sneh. Biele sú steny okolo. Biela je izba. Biely je svet. Oblečieš si teplý kabát a obuješ nepremokavé topánky. Rozhodol si sa vykročiť do tej bielej nádhery. Vchodové dvere sa zavreli za Tebou, no otvára sa Ti celý svet. Biela ulica Ťa privíta tichom. Žmurkáš do pouličných lámp. Vločky Ťa šteklia na nose. Nosom sa zhlboka nadýchneš toho čerstvo vypraného vzduchu. Je to pravda. Vločky čistia všetko. Čistia svet od špiny, perú vzduch od smogu, hladia Tvoju dušu znavenú. Vločka Ti spadla na pery a roztopila sa. Je to ako bozk z neba. Je to ako bozk od anjela.

Všade sa rozlieha ticho. Zaparkované autá zapadli snehom. Kráčaš sám ulicou za mesto. Odbočíš a autá sú preč. Cestu lemujú stromy. Sú zapadané snehom a vyzerajú ako nevesty, ktoré čakajú na svojich ženíchov. Konáre sa ohýnajú pod ťažkým bielym snehom a šepkajú, že ideš správnym smerom. Von, preč z mesta. Ideš ďalej a už nie sú domy, nie sú stromy, sú len polia. Sneh Ti príjemné vŕzga pod nohami. Nie je tu žiaden chodník. Všetky stopy schoval sneh. Ideš za svojím srdcom. Vieš, že Ťa vedie správne.

Von je bielo. Si na hranici bieleho lesa. Vojdeš doň. Je to akoby si vstúpil do iného sveta. Všade sa rozlieha ešte väčšie ticho a kľud. Mala by byť tma pretože je večer ale sneh odráža bielu bielobu a Ty dobre vidíš. Akoby zastal čas. Nevieš, kam smeruješ ale vieš, kam chceš ísť. Necháš sa viesť svojimi nohami a ideš za nosom…

Okolo počuješ len slabú ozvenu svojich krokov. Je biela zima. Nádherná, tichá, príjemne chladivá všeobjímajúca, všepokrývajúca, všadeprítomná – zima. Čas tu stojí, a predsa plynie. Ale plynie tak nenásilne a nenáhlivo, že ho nevnímaš. Sem-tam počuješ, ako spadol sneh z konárov vysokých smrekov. Sem-tam sa Ti zdá, že sa niekde šuchol lesný tvor. Sem-tam sa pozrieš hore a nad vysokými stromami vidíš nekonečné biele nebo, z ktorého padá na Zem šťastie.

Našiel si ju. Netušil si, že je, a zrazu tu stojí pred Tebou. Schovaná uprostred lesa, skrytá pred svetom sa na Teba usmieva malá drevená chalúpka. Vidíš ju prvýkrát a aj tak vieš, že si správne. Vychutnávaš si posledné kroky k jej malým dreveným dvierkam. Vieš, že nemusíš klopať a akosi cítiš, čo uvidíš, keď vojdeš dnu. Za dverami je šťastie, láska a mier. V krbe spokojne praská oheň a zohrieva vzduch. Pred ním stojí biely anjel. Čaká na Teba. Objíme Ťa a Ty pocítiš, ako všetka Tvoja bolesť, strach a utrpenie opadli. Si doma. Doma a okolo je len krásna biela pani Zima.